Kedysi moja závislosť, dnes des a hrôza

Nakoľko vám to názov dostatočne nenapovedal, prezradím vám to ja. Dnešnou témou je Superstar. Show, ktorá dúfa, že si navráti predošlú slávu, ale nemôže sa od toho vzďalovať viac. 

Ešte ale predtým, než sa pustím do kritizovania (nakoľko veľa pozitívneho sa teraz o tom povedať nedá, ale niečo predsa len nájdem - wait for it), poviem vám, čo pre mňa znamenala kedysi. Pretože práve vďaka tomu, čo tá show pre mňa kedysi znamenala je súčasná situácia o to smutnejšia. A ja som o tom zrejme ešte nikdy verejne nerozprávala, tak sa pripravte na kopu sentimentu. 

Mala som sedem rokov, keď vysielali prvú verziu Slovensko hľadá Superstar (skoro 14 rokov dozadu! Ak sa kvôli tomu necítite staro, tak potom už neviem). Doteraz si pamätám, ako som plakala po veľkom finále. Nie preto, že nevyhrala Šindlerová, ktorej som celú dobu fandila (lebo mala skvelý hlas a rovnaké meno), ale preto, že mi bolo strašne ľúto, že je už koniec. Po jej skončení som mala cédečka väčšiny finalistov, tri knižky (jednu som poznala skoro naspamäť :D) a ešte aj v školskej družine sme sa s učiteľkou hrali na Superstar a spievali sme ich spoločnú hymnu (ja som bola, samozrejme, tá spomínaná Šindlerová).

(Momentálne tu mám tak trochu emotional breakdown, lebo so many feels!)

V tej dobe som závidela všetkým, ktorí boli dostatočne starí na to, aby sa do show mohli prihlásiť a keďže ja som vždy rada spievala, snívala som o tom, že tam raz pôjdem aj ja. (Hahaha!) 

Prešlo pár ročníkov a začala sa (aspoň pre mňa tá najpamätnejšia) - prvá československá. Mala som dvanásť, bola som zbláznená do Šmajdu a najväčšou tragédiou môjho života bolo, že som nemohla v nedeľu večer pozerať, lebo škola. A všetci spolužiaci sa o tom na druhý deň rozprávali, zatiaľ čo ja som potom až sobotnú reprízu pozerala. Takže som chodila často spávať s plačom a mávala z toho strašné depky. Ono to teraz vyznieva strašne vtipne, ale vtedy to bola najtragickejšia vec na svete, vážme. 

A potom som prežila jeden z dovtedy najlepších zážitkov môjho života, keď som sa dostala na ich koncert a autogramiádu (hoci tá autogramiáda bola veľmi, veľmi krátka, lebo tam bol blázinec, do Šmajdu niekto omylom hodil fľašu, takže sa potom zrušila a ja som sa ani nedostala na radu. Ale ostali sme s kamarátkou v obchoďáku ešte tak hodinu a potom sa stal zázrak, lebo sa ukázalo, že oni sa tam celú dobu niekde schovávali, že kým všetci odídu a my sme ich zastihli, keď z neho vychádzali a mne sa ho podarilo objať. A zrazu z najhoršieho dňa v mojom živote bol zas najlepší... keď tak nad tým uvažujem, bola som riadna drama quín!). A keď tak o pol roka na to mal Šmajda koncert v mojom meste, boli to ako Vianoce (a ja som odtiaľ odišla s aspoň dvadsiatimi autogramami (niekoľko som ich ešte prednedávnom vyhodila :D) a dvoma spoločnými fotkami. (Neverím, že som ju vážne zverejnila!) A to som ešte nespomenula, že niekde v kuchyni ešte mám šálku s jeho fotkou, čo som dostala na Vianoce. 

A teraz radšej so spomienkami prestanem, kým o mne nestratíte ešte aj ten posledný kus dobrej mienky o mne, čo vám po tomto ostal. (Ak vôbec.) Skrátka, bolo to niečo, čím som žila. Niečo, čo som prežívala tak, akoby sa ma to priamo týkalo. A hoci sa hentej už žiadna nevyrovnala, aj tak som to zakaždým pekne pozerala. Až doteraz. Lebo sa neviem rozhodnúť, či som viac smutná alebo nahnevaná z toho, ako zničili tento ročník.

Videla som všetky kastingy a to nasledujúce kolo a to mi bohato stačilo, pretože som to vždy vypla naštvaná. (Mimochodom, videli ste túto výbornú paródiu, ktorá vlastne paródiou ani nie, lebo na to je to priveľmi blízke originálu?) Miesto toho, aby sa riešil spev sa robila súťaž o to, kto má úbohejší život. No sorry, čítali ste môj predošlý odsek? Vidíte, mne sa nikto nevyrovná.

Stále som však mala lajknutú ich fb stránku, kde mi často vyskakovali ich príspevky a nejako sa stalo, že som si pozrela tak polovicu dievčenských semifinálových vystúpení. A keď som potom videla zoznam piesní z prvého finále, kde som poznala úplne všetky rozhodla som sa, že si to pozriem. Avšak v záujme zachovania svojich nervov a mozgových buniek som ostala len pri vystúpeniach na Youtube, mám sa priveľmi rada na pozeranie celej epizódy. 

To mi však úplne stačilo k tomu, aby som získala kopu materiálu na tento článok. (No vlastne... doteraz to bol len taký stručný úvod.) Aby som ale neposudzovala len podľa jednej epizódy, pozrela som si vystúpenia aj z tohoto finále. Trochu zlepšenie, ale stále nie dostatočné. A to vôbec teraz neriešim samotné spevácke výkony. 

Vidím tu dva hlavné problémy, ku ktorým sa treba vyjadriť. Ten hlavný je riadenie sa mottom sex predáva. Čím menej oblečenia na dievčatá, tým lepšie, choreografie sú ako zo začiatku nejakého porno filmu. Občas som len čakala, kedy si to tí speváci začnú rozdávať s tanečníkmi priamo pred zrakmi dvoch národov. Väčšinou sa to týka dievčat, ale ten, čo spieval Rude mal to isté. A teraz sa tu nebavíme len o spevákoch 18+, tá Eliška Neviemaká má 15 a vyzerá ešte mladšie, ale chlapi ju obchytkávajú priamo na javisku. Samozrejme, je mi jasné, že speváci s tým nič nezmôžu, že to si producenti alebo kto nahovára, že to zvýši sledovanosť. Ja by som tipla opak, pretože som si všimla, že sa na to sťažujú viacerí. A to ja nie som nejaká konzervatívna, nemám nič proti provokácii oblečením, flirtu a podobne, lenže tu je ten sexizmus podľa mňa veľmi za čiarou. A nepamätám si, že by taký problém mal aj niektorí z predošlých ročníkov.

Druhým problémom je choreografia. Čo vlastne zasahuje aj do predošlého problému, ale nesúvisí to len s tým. Miestami mám pocit, že si tvorcovia tejto show si trochu mýlia Superstar so show Tvoja tvár znie povedome, pretože súťažiacim dávajú šialené choreografie pôvodných interpretov, ktorí ale majú niekoľkoročné skúsenosti. V minulom kole sa to týkalo hádam polky spevákov, najvýraznejšie to ale bolo pri Horňákovej a jej verzii Crazy in love. To vystúpenie bola katastrofa, to chúďa dievča (samozrejme v mini šatičkách) absolútne nestíhalo s dychom, lebo Beyonce je predsa len trochu iný level a očakávať od nej, že sa k nej čo i len priblíži... Vlastne až v tomto kole som zistila, že ona vlastne vie spievať - a dobre. 

A presne to isté aj ostatní. Rude, Locked out in heaven, The edge of glory... A keď si aj odmyslíme nestíhanie s dychom, stále je tu fakt, že choreografia odvádza pozornosť od spevu.

(A potom je tu ten, čo aj bez choreografie pokazí takú ľahkú pesničku ako je Let her go.)

Celé zle proste. 

(No a tretím problémom je, že je Karmen vďaka Tereze strašne nedocenená, hoci je najlepšia. Má najviac unikátny hlas a keď niekto zaspieva Dream on tak ako ona, nie je čo riešiť.)

Sledujete Superstar? Kto je váš favorit? Prípadne sledovali ste v minulosti? Máte s ňou nejaké zaujímavé historky? 

A hlavne - aký je váš názor na problématické aspekty tejto show?